Pán a pani Kniežovci sú sedemdesiatnici, ktorí búrajú stereotypy o uhundraných dôchodcoch. Ich pestré aktivity a chuť do života im môžu závidieť aj mladí ľudia – cvičia jogu, tancujú, chodia do posilňovne, lyžujú a tvrdia, že v tomto trende chcú pokračovať aj po deväťdesiatke. S úsmevom však priznávajú, že to má jednu nevýhodu – nestíhajú.

V rozhovore sa dozviete aj:

• Ako si udržať aktívny a spoločenský život aj po odchode do dôchodku
• Prečo sa manželia Kniežovci presťahovali na dôchodok do centra mesta
• Či trávia čas radšej s rovesníkmi alebo mladými ľuďmi
• Ako vyzerá ich bežný deň

Predstavte sa nám prosím. Ako sa voláte, čo ste robili pred odchodom do dôchodku a ako dlho už na dôchodku ste?

JK: Moje meno je Juraj Kniežo, mám 75 rokov a na dôchodku som päť rokov. Predtým som bol aktívny gymnasta až po úroveň československej reprezentácie. Chvíľu som pracoval ako telovýchovný pedagóg a neskôr som pôsobil v gymnastickom zväze a výkonnom výbore Medzinárodnej gymnastickej federácie. Po roku 1989 som sa venoval podnikaniu v oblasti zdravého spôsobu života. Vo firme FIT PLUS sme vydávali časopis Muscle&Fitness a zariaďovali sme fitness centrá, posilňovacie stroje, atď. 

FK: Ja sa volám Františka Kniežová a budem mať 77 rokov. Pracovala som v lekárni – najskôr ako zamestnankyňa a po revolúcii som mala vlastnú malú lekáreň. Na dôchodku som zhruba päť rokov.

Čo bola pre vás najväčšia zmena po odchode do dôchodku?

FK: U mňa to boli hlavne osobné zmeny. Prišla som o maminku, psa a zamestnanie, v ktorom som mala celý okruh známych. Okrem toho sme sa presťahovali do úplne nového prostredia, čiže zmien bolo naozaj veľmi veľa.

JK: Ja som odchod do dôchodku vnímal pozitívne. Zbavili sme sa starostí s podnikaním, pracovníkmi, s odvodmi, daňami, účtovníctvom a mali sme zrazu oveľa viac času, ktorý sme mohli venovať svojim záľubám a koníčkom.

Takže ste hneď vedeli, čomu chcete všetok ten získaný čas venovať?

JK: Pokračovali sme v tom, čomu sme sa venovali dovtedy, napríklad v lyžovaní. Zhodou okolností sme sa skontaktovali s organizáciou pre seniorov Stále dobrí, ktorá nás priviedla k ďalším aktivitám, napríklad k tancom, joge či prednáškam o zdravej výžive. Získali sme vďaka tomu veľa nových priateľov. Páči sa nám byť na dôchodku.

FK: Áno, je to úžasné. Nemáme žiadne povinnosti, nemusíme ráno zavčasu vstávať, deti sú preč. Sme sami a sami aj rozhodujeme o tom, kedy vstaneme, čo si navaríme, kam pôjdeme, a to všetko bez akéhokoľvek časového obmedzenia.

JK: Hlavným pozitívom je čas. Nestíhame všetko, ale máme viac času si ho zorganizovať.

Na základe čoho ste sa rozhodovali, akým aktivitám sa budete venovať?

JK: Myslím, že veľmi záleží na tom, aby človek pestoval záujmy už pred odchodom do dôchodku. Ak si človek vytvorí správne návyky už predtým, je to obrovská výhoda. Na dôchodku potom už len pokračuje. Ja som sa športu venoval celý život, a tak bolo pre mňa prirodzené v ňom pokračovať. Okrem toho, vďaka joge sme si uvedomili, že dôležitý je aj súlad telesného a psychického rozvoja.

FK: Ja som k joge predtým nemala žiaden vzťah. Keď som ju vyskúšala prvýkrát, bolo to na mňa moc pomalé a hovorila som si, že tam asi chodiť nebudem. No keď som jej dala druhú šancu, zistila som, že mi veľmi pomáha. Rozprúdila mi celé telo, ponaťahovala svaly a už som sa nevedela dočkať tretej lekcie. Sama som z toho bola prekvapená. Možno je to tým, že je určená priamo pre seniorov. Naozaj si pri nej precvičíme celé telo, od nôh, cez krk až po oči.

Ako dlho sa jej už venujete?

JK: Asi pol roka. Hodiny navštevujeme iba raz týždenne, ale cvičíme aj doma. Každý deň, predtým než sa pustíme do nejakej dennej aktivity, si na ňu vyhradíme polhodinu až hodinu. Je to dobrá vec, dostane nás do denného tempa.

Akým aktivitám okrem jogy sa ešte venujete?

JK: Chodievame korčuľovať, v zime na klzisko, v lete na kolieskových korčuliach. Na promenáde pri Dunaji beháme, prechádzame sa alebo zájdeme na Železnú studienku či do Horského parku. Na juhu Slovenska máme záhradu, kde trávime leto a keď sa unavíme, ideme na golfové ihrisko, kde si zahráme deväť jamiek a súperíme s kamarátmi o to, kto je lepší.

FK: V zime zas často lyžujeme, aj s dcérami a vnučkami. Takisto veľmi radi cestujeme a poznávame nové miesta. Spolu so zvyškom delegácie Univerzity tretieho veku sme boli napríklad v Číne. Išlo o kongres o turistike seniorov. Bol to pre nás veľký zážitok. 

No a chodíme tancovať. Tanec je vraj najlepší spôsob, ako si zachovať peknú postavu a dobrú pamäť. (smiech)

Čo tancujete?

JK: V minulosti sme tancovali klasické spoločenské tance – jive, čača, rumba, samba, tango argentino, no momentálne sa venujeme hlavne swingu a salse. Swing nás úplne uchvátil, nielen kvôli samotnému tancu, ale hlavne atmosfére z obdobia 30. – 40. rokov a úžasnej muzike. 

Robíte tieto aktivity len s rovesníkmi alebo aj mladšími ľuďmi?

FK: Aj mladšími, milujeme spoločnosť mladých. No na tancoch, ktoré organizujú Stále dobrí, sú iba seniori, väčšinou samé ženy. Ale sú úžasné, tancujú, nehanbia sa. Nemajú žiadne zábrany, smejú a hýbu sa. 

Vedeli by ste povedať, s kým trávite čas radšej? S rovesníkmi alebo mladými?

FK: To je jedno, každý vám niečo dá. Keď vidíme našich starších rovesníkov, ako sa tešia zo života a z pohybu, tak to pridá energiu aj nám. Od mladých sa často aj učíme. Obdivujeme ich. Milujeme obidve skupiny.

Ako sa s nimi zoznamujete?

FK: Pri rôznych aktivitách – napríklad pri golfe alebo na swingových tancovačkách.Veľakrát sa tam stane, že spolu náhodou sedíde pri stole, začnete sa rozprávať a už ste priatelia. Druhýkrát sa už vítate a tešíte sa, že sa znovu vidíte.

JK: Pomohlo nám hlavne to, že sme sa na dôchodku neuzavreli do seba a stále sa zúčastňujeme rôznych podujatí.

Čiže kľúčom je neuzavrieť sa a chodiť do spoločnosti?

FK: Áno, to je základ.

Z vidieka do mesta

Ako vyzerá váš bežný deň?

FK: Nestíhame. Máme strašne málo času. (smiech)

JK: Keďže sa ráno už nemusíme ponáhľať do práce, doobeda sa zvyčajne venujeme joge, behu alebo nakupujeme, potom si varíme obed alebo sem tam zájdeme aj do reštaurácie. Poobede máme siestu a venujeme sa ďalším aktivitám. Večer pozeráme televíziu a snažíme sa vzdelávať cez Youtube. Dnes je veľmi jednoduché dostať sa k rôznym informáciám, priam ich hltáme, dávajú nám strašne veľa.

FK: V lete trávime väčšinu času v záhrade, mimo Bratislavy. Niekedy si ráno vyjdem v pyžame von pozrieť sa aké je počasie, zohnem sa k burinke a vrátim sa o pol dvanástej. 

Boli ste obaja vždy takíto aktívni?

FK: Keď pracujete, nemáte veľa času. Musíte ráno vstať a mať naplánované všetko, čo potrebujete ten deň stihnúť. Pre seba však veľa času nemáte. Preto sme sa spolu rozhodli, že teraz, keď už máme voľno, využijeme čas aktívne. 

JK: Lyžovaniu, plávaniu a behu sme sa venovali vždy, len sme na to nemali nikdy toľko času. S manželkou sme sa spoznali na lyžiarskom zájazde, kde som bol vedúci lyžiarskeho kurzu a ona zdravotníčka. Odvtedy sme sa snažili chodiť lyžovať aspoň dvakrát do roka. Teraz premýšľame, či od zjazdového lyžovania neprejdeme k bežkám, ale pokiaľ stále vládzeme, nebojíme sa v tom pokračovať. 

Keď ste odišli do dôchodku, zmenili sa nejak vaše potreby v súvislosti s bývaním?

JK: Po odchode do dôchodku sme sa presťahovali z okrajovej časti Bratislavy do širšieho centra a dosť sme zmenili spôsob života. Povedali sme si, že jeseň života chceme stráviť v kultúrnom prostredí, čo sa nám aj vyplnilo. Bývame v prostredí, ktoré nám umožňuje všetky tieto aktivity robiť bez toho, aby sme za nimi museli dlho cestovať. 

To je zaujímavé, vždy ste to mali v pláne?

JK: Pôvodne sme mali v pláne presťahovať sa na vidiek, pretože je tam príjemné, tiché prostredie, no po čase sme to prehodnotili. Tu v meste máme všetko, čo potrebujeme – lekára, obchody, nákupné centrá. A všetko to máme po ruke. Keď pocítime stereotyp, kedykoľvek môžeme sadnúť do auta a ísť na našu spomínanú záhradu na juhu Slovenska.

FK: Nám vidiek nechýba, veď tam trávime celé leto a chodíme tam niekedy aj počas zimy. Samoty, pokoja a vtáčikov máme dosť. Radšej trávime náš čas medzi ľuďmi. Človek je spoločenský tvor a túži po spoločnosti ľudí. Tráviť na vidieku dlhší čas preto pre nás nie je až také prospešné.

Maratóny až do stovky

Dáva Bratislava seniorom dostatočne veľa možností na aktívny, spoločenský život?

FK: Myslím si, že áno. Sú tu rôzne kurzy – jazykové, technické, ručné, kurzy pamäte. 

JK: Závisí to najmä od samotných seniorov. Pokiaľ majú záujem a chcú to robiť, príležitosť na telesný aj duševný rozvoj si vždy nájdu. Musí to vychádzať z nich.

Aký máte vzťah k novým technológiám? Nemáte pocit, že sa im nestíhate prispôsobovať a svet vám trošku uniká?

JK: Mali sme to šťastie, že keď sa technológie začali naplno využívať, boli sme ešte pracovne aktívni. V práci sme bežne používali počítače aj mobilné telefóny. Dnes najviac využívame Youtube, kde sledujeme rôzne prednášky. Nie sme na sociálnych sieťach, ale základné veci pre nás nie sú problém. Využívame napríklad aj mobilné platby cez telefón. Technológie sú úžasné, no máme aj negatívne príklady z našej rodiny. Vnučky trávia príliš veľa času na Instagrame a nepáči sa nám to. Odpútava ich to od reality.

Ako vnímate zobrazovanie seniorov v médiách?

JK: Mne sa zdá, že médiá často vykresľujú seniorov ako kategóriu ľudí, ktorá je bezvládna, odkázaná na pomoc druhých a vystavená útokom. Starší ľudia sa dajú ľahko oklamať, sú viac dôverčiví. Zobrazujú ich, akoby nemali sebadôveru alebo dosť síl na to vysporiadať sa so svojím dôchodkovým vekom. Veľakrát vidíte zábery, ako ťažko chodia. sú zhrbení a ovešaní nákupmi. Samozrejme, sú aj takí, no je to len určitá časť. Je veľa seniorov, ktorí sa o seba vedia postarať aj sami a žijú aktívne. Mám dojem, že médiá generalizujú ich spôsob života.

Takže si myslíte, že keby sa zobrazovalo viac aktívnych seniorov, pomohlo by to?

JK: Áno, určite. Je inšpirujúce, keď vidíte, že niekto aj v 80-tke tancuje, behá, otužuje. Minule sme sledovali reportáž o kvalite života, kde ukazovali 97-ročného pána, ktorý zabehol maratón. Život je vraj naprogramovaný na 120 rokov a tento pán po dobehnutí do cieľa povedal, že by chcel behať do 107. roku a zvyšok života by si užíval. To nás veľmi inšpirovalo.

Aké máte plány na najbližších 10-20 rokov?

FK: Dožiť sa ich v zdraví 🙂

JK: Radi by sme ostali aktívni do tých 97 rokov, ako spomínaný pán.