Učiteľ Ján Machaj: Žiaci sa vcítili do vojaka v protitankovom bunkri. Ani nevedeli, že sa učia

9 minút čítania
25. novembra 2019

Do triedy vniesol tvorivosť a aktivitu preniesol zo seba na samotných žiakov. Ján Machaj – pedagóg a riaditeľ neziskovej organizácie Edulab sa snaží inovovať spôsob, akým sa učí v školách. Aktuálne učí občiansku náuku na Gymnáziu Jura Hronca v Bratislave, dlhé roky učil aj dejepis. Hoci sa v školstve už roky hovorí o zmene, žiaci si podľa neho pod učením stále predstavujú zapisovanie poznámok a písomky. On sa to rozhodol zmeniť.

Bunker BS-8 “Hřbitov” v bratislavskej Petržalke.
Kedy ste si vy osobne povedali, že začnete učiť inak?

Hneď na začiatku, keď som začal učiť. Skúšal som rôzne prístupy – aj tie, ktorými v minulosti učili mňa – a stratégiou pokus – omyl som zisťoval, ktoré spôsoby fungujú, a ktoré naopak nie. Vtedy som zistil, že nechcem byť učiteľ, ktorý sa postaví pred žiakov, začne im diktovať z učebnice a o týždeň im dá písomku. Nevedie to k tomu, že sa žiak niečo naozaj naučí, iba sa to na krátky čas namemoruje. Ako keby som sa naučil telefónny zoznam a o týždeň ho zabudnem. Nechcel som márniť čas mladých ľudí, ktorí sedia v triede. Preto som sa rozhodol učiť odlišným spôsobom – tak, aby pochopili svet okolo seba. Tomuto som podriadil spôsob, akým témy vyberám a učím o nich.

Čo konkrétne ste zmenili?

Ja ako učiteľ nie som ten, ktorý sa tvári, že je expert na všetko. Som naopak ten, ktorý vytvorí situáciu, počas ktorej si trieda nové veci osvojuje čiastočne sama, vlastnou skúsenosťou a aktivitou. Trieda sa rozdelí na skupinky a tie dostanú zadanie, ktoré samostatne riešia. 

Viete uviesť príklad takejto situácie?

S kolegom sme napríklad robili so žiakmi aktivitu, pri ktorej mali lepšie spoznať Staré Mesto a Bratislavu ako takú. Bolo to konkrétne o Vianočnej dohode (dokument, na základe ktorého vznikla Slovenská národná rada – pozn.redakcie), ktorá bola podpísaná na jednej zo staromestských ulíc. Žiaci ju mali spracovať ako multimédium a vybrali si akčný thriller. Nakrútili nočnú scénu, kde sa signatári tejto dohody akože zakrádajú Starým Mestom, aby sa vyhli Hlinkovým gardám alebo gestapu a dostali sa do domu, kde sa dohoda reálne tajne podpísala. Nenaučili sa o dohode detaily, no mali super zážitok a myslím, že si vďaka nej lepšie zapamätali základné informácie – že vôbec takáto dohoda existovala, aké boli jej príčiny, následky, a že to bolo niečo, čo si vyžadovalo obrovskú odvahu zo strany tých, čo sa pod ňu podpísali.

Spomínate si ešte na nejakú podobnú aktivitu?

Robili sme ich veľa, napríklad si spomínam na jednu k Druhej svetovej vojne. Žiakom sme dali spracovať príbeh vojaka, ktorý bol mobilizovaný a išiel do jedného z protitankových bunkrov, ktoré sú tu v Bratislave na hraniciach s Rakúskom. Mohli to spracovať rôzne. Niektorí si vybrali list, ktorý vojak píše manželke alebo priateľke a lúči sa s ňou lebo nevie, čo ho čaká. Píše jej, čo v tom bunkri je, aké sú tam pravidlá, zbrane a podobne. Vzniklo množstvo emotívnych listov, lebo žiaci sa vcítili do situácie a historickej postavy. Zároveň sa tým naučili množstvo informácií. Aby mohli napísať list, museli do bunkra ísť, zistiť kedy sa mobilizácia odohrávala, prečo, aká bola vtedy výzbroj armády a podobne. 

Čo vám žiaci po tejto akcii hovorili? Páčila sa im?

Mali pocit, že sa neučili. Často sa ma po takýchto akciách pýtajú, kedy sa budeme učiť a čo bude na písomke. Na tom je vidieť, že za učenie stále považujú iba písanie si poznámok, odpovedanie pred tabuľou či písanie písomiek. Keď si však potom opakujeme, čo všetko si z aktivity zapamätali, zistia, že sa vlastne učili – že to sú tie informácie a poznatky. Myslím si, že toto je to, ako by škola mala vyzerať – mala by ich baviť a nie ich iba nútiť memorovať sa množstvo informácií.

Ak by každá hodina vyzerala takto, vedeli by potom napísať tú písomku? 

Každá hodina nemôže vyzerať takto. Učiteľ musí byť schopný urobiť mix aktivít. Ak by každá hodina vyzerala takto interaktívne, zunovalo by sa im to. Musia byť aj normálne hodiny, na ktorých  si vysvetľujeme učivo v triede, a aj písomky je potrebné sem tam písať.

Niektorí učitelia argumentujú, že ak by takto vyzerala každá hodina, nikam by sa s učivom nedostali. Ja ale nehovorím, aby učenie vyzeralo iba takto. Hovorím, že by malo vyzerať aj takto. Učitelia musia do výučby dostať aj iné zaujímavé prvky, aby zo školy spravili miesto, kam žiaci chodia radi. Dôležité sú samozrejme aj fakty, žiaci musia mať základnú bázu vedomostí.

Je to mravenčia práca, čo mnohých odrádza

Kedy a akým spôsobom vymýšľate zaujímavé aktivity pre žiakov?

Najskôr si stanovím cieľ, ktorý chcem dosiahnuť – napríklad cieľom hodiny, ktorú budem učiť zajtra je, aby žiaci pochopili rozdiel medzi etikou, morálkou a morálnymi hodnotami. Väčšinou to robím tak, že si pripravím veľkú mentálnu mapu, ktorá má v strede hlavný cieľ a postupne sa snažím nájsť aktivity, ktorými sa k nemu dopracujeme. Potom hľadám materiály, s ktorými môžu pracovať – či už sú to obrazy, videá, primárne pramene, sekundárne pramene a podobne. Je to trocha mravenčia práca, kým človek poskladá novú hodinu, čo mnohých odrádza. Keď ale učiteľ chce dať žiakom niečo viac, musí to urobiť on sám, inak tá hodina nebude autentická.

Ako by mala vyzerať ideálna hodina?

To je ťažké povedať, každý učiteľ je iný a hodinu vytvára vlastným spôsobom. Mne sa osvedčil spôsob, pri ktorom začínam hodinu uvedením do témy – aby žiaci pochopili, prečo je téma dôležitá a zaujímavá. Potom triedu často rozdelím na skupiny, z ktorých každá má inú úlohu – jedna pracuje s videom, iná hľadá na internete a ďalšia napríklad píše texty. Na konci si zistené informácie zosumarizujeme a žiaci si ich buď zapíšu alebo si navzájom povymieňajú výsledky práce. Takto sa podľa mňa o téme naučia viac, ako keď im o nej iba rozprávam.

Nedávno si Slovensko pripomenulo 30-te výročie Nežnej revolúcie. Ako by sa malo učiť o tejto udalosti?

Nežná revolúcia ako taká by nemusela byť len témou dejepisu. Podľa mňa by bolo ideálne, keby ju okolo 17.novembra prebrali viacerí učitelia z rôznych pohľadov naraz. Na dejepise by to prebrali, samozrejme, z kontextu historického – aké boli príčiny, čo sa vlastne stalo a podobne. Na občianskej náuke by mohli prebrať napríklad aspekt ústavy, politické či ekonomické zmeny, ktoré nastali. Na literatúre by mohli čítať noviny pred a po 17.novembri a hľadať v nich rozdiely a na výtvarnej výchove by zasa mohli vyrábať transparenty.

Je množstvo školských predmetov, ktoré na tejto téme môžu participovať. Je len na učiteľoch, aby si spolu sadli a našli momenty, ktoré na hodinách vedia využiť. Ak by žiak celý týždeň alebo dokonca mesiac na viacerých hodinách naraz zažil tú istú tému z viacerých pohľadov, naozaj by to potom nezabudol. Dá mu to omnoho viac, ako keď mu iba nadiktujete, čo je to Nežná revolúcia a ako prebiehala. 

Ako viesť učiteľov k tomu, aby učili zaujímavejšie?

Podľa mňa je cestou praktické vzdelávanie pedagógov. Učiteľ dnes ide učiť po tom, čo strávil pred žiakmi 3 – 4 hodiny. To je žalostne málo. Za ten čas absolútne nie je pripravený na to, čo svet v škole prináša. Víziou toho, ako by to mohlo fungovať je spôsob, ktorý už niektoré štáty zaviedli. Začínate tu ako pomocný učiteľ u skúseného pedagóga – robí vám akéhosi mentora a ukazuje vám, ako sa to dá robiť. Práve toto je najdôležitejšie – odovzdávanie poznatkov z generácie na generáciu, pretože u nás, žiaľ, každý učiteľ začína vždy od nuly. Často sa ani nik nepríde pozrieť na to, ako učí. Každý ale potrebuje spätnú väzbu na to, aby sa posúval ďalej. Takže cestou je podľa mňa mentoring učiteľov a ponechanie „voľných rúk“, aby mohli učitelia uplatniť svoju fantáziu. 

Chcete byť informovaní
o novinkách z Nesta?

Consent*
This field is for validation purposes and should be left unchanged.

Sledujte príbeh Nesta

Chcete aj vy
tvoriť Nesto?

Chcem kúpiť byt v Neste
Chcem bývať v prenájme v Neste
Chcem podnikať v Neste
Chcem investovať v Neste