Ale ako to tam vonia? Pýta sa ma kolegyňa po tom, čo si prečítala prvú verziu tohto textu. Nuž, ako mokrá kamenná dlážka, hrdzavá rúra a pečené mäso dohromady. Za prvé dve zložky tohto parfému môže dážď – v Lisabone, ktorý sa cez oceán pozerá smerom k Amerike, môže spŕchnuť, aj keď aplikácia v mobile svieti samými slniečkami. No a pečené mäso je lisabonská pochúťka. Najlepšia len tak, v žemli iba s horčicou – žlto-žltou, ako slávne lisabonské električky.

Neďaleko odtiaľto je prístav, z ktorého v minulosti vyrážali portugalskí námorníci objavovať koniec sveta. LX Factory je oveľa (oveľa) menšie, no pokiaľ ide o objavovanie, tu neexistujú žiadne hranice. Stará továreň na výrobu nití a textilu sa stala epicentrom kreatívneho priemyslu v portugalskom hlavnom meste. Nite sa tu už nevyrábajú, no neviditeľných vlákien medzi minulosťou a súčasnosťou sa tu vznáša hneď niekoľko. Poďme ich rozpliesť.

Továreň na nápady

Názov – Factory (angl. továreň) má hneď dva symbolické významy. Ten prvý sa dá uhádnuť ľahko – toto bolo miesto priemyselnej revolúcie, ktorú dodnes pripomínajú torzá starých strojov vystavené v priestore ako exponáty v galérii. Druhý odkaz sa viaže k ateliéru amerického umelca Andyho Warhola. „Keď som prišiel do Továrne, otvorili sa mi oči. Nevolalo sa to ‚Továreň‘ len tak, pre nič za nič. Tu bola výrobná linka na sieťotlač. Kým jeden človek tlačil, niekto ďalší natáčal film. Každý deň niečo nové,“ opísal svoj zážitok z návštevy Warholovej svätyne John Cale, zakladateľ americkej kapely The Velvet Underground pre britský The Guardian.

V lisabonskej kreatívnej továrni je to podobné. Predtým prázdne a schátrané budovy zaplnili štúdiá, ateliéry, firmy, reštaurácie a obchody – na ploche takmer 25-tisíc metrov štvorcových sú ich zhruba dve stovky. 1 000 ľudí, ktorí tu pracujú, si miesto prefarbili na svoj obraz – miestami doslova.

No kreatívny areál je iba na prvý pohľad výlučne záležitosťou umelcov a dizajnérov. Je pravda, že na úrovni ulice sídlia najmä obchody s dizajnovými suvenírmi a reštaurácie, no s každým ďalším poschodím pribúda viac a viac firiem z rôznych oblastí. Celkom na vrchu zaberá podstatnú časť najvyššieho poschodia co-workingový priestor Coworklisboa.

„Máme tu vývojárov, vedcov, fotografov, dizajnérov, architektov, firmy, ktoré robia HR, technologické spoločnosti aj nomádov, ktorí prídu, pracujú tu chvíľu, niekedy iba deň, a potom idú ďalej,“ hovorí Carolina, manažérka coworkingových priestorov. „Na iných poschodiach je to tiež taký dobrý mix. Sídlia tu napríklad konzultačné spoločnosti, ale hneď vedľa nich je štúdio tanca pri tyči.“

Domov vesmírnych kapitánov aj investičných žralokov

Niekto by mohol namietať, že firma, ktorá sídli v budove s veľkou dierou na fasáde, nepôsobí celkom dôveryhodne. Skúsenosti z LX Factory sú iné alebo aspoň skúseností tých, s ktorými sme sa rozprávali. João Marcos Marchante je spoluzakladateľ štúdia Nebula, ktoré produkuje animované filmy. O svojich kolegoch sebavedomo hovorí ako o kreatívnych kapitánoch s vesmírnymi nápadmi. No meno si vybudovali aj vďaka tomu, kde sedia.

„Spomínam si, ako som mal stretnutie s potenciálnym klientom, Opýtal sa ma – aha, tak vy ste nové produkčné štúdio. A poviete mi, kde sídlite? Pravdepodobne čakal na odpoveď ako od nejakého startupu, typu – v garáži alebo v obývačke. Vtedy mi to nedošlo. Odpovedal som mu – ale, viete, v LX Factory a on na to – wau, super. Ukazoval som mu aj naše portfólio, no to, čo v ten deň zavážilo, bola naša adresa.“

S Joãom som sa rozprával v zasadačke s výhľadom na Most 25. apríla – dominantu Lisabonu, ktorá už z diaľka pripomína sanfranciský Golden Gate Bridge (stavala ho zhodou okolností firma, ktorá naozaj postavila most v San Franciscu, no nie Golden Gate). Vonku, v blízkosti mosta, sa ozýva čudný bzukot. Vozovka dvoch jazdných pruhov je totiž z oceľových plátov. V zasadačke je ale pri zatvorenom okne ticho. „Tu ho nepočuť ani keď sú okná pootvárané, no na uliciach bližšie k mostu je ho počuť,“ prikyvuje João, „už sme si na to zvykli“.

Pri odchode zo štúdia stretávam na chodbe chlapíka v kravate a saku. Prechádza sa hore – dole, hlasno rozpráva do telefónu a gestikuluje. Investment, budget, market prices, assets – investícia, rozpočet, trhové ceny, aktíva, zachytil som z rozhovoru. Za zoznam firiem, ktoré sídlia v LX by sa nemuselo hanbiť žiadne prestížne biznis centrum. Podstatnú časť tvorí konzultačný biznis a ľudské zdroje.

Kreatívna štvrť ako turistická atrakcia

Prídu a začnú fotiť, pozerajú si tovar v obchodoch a nakoniec skončia unavení v niektorej kaviarni alebo reštaurácii. Medzi budovami sa prechádzajú desiatky turistov. Vstup do hlavnej budovy so schodiskom si väčšina nevšíma, no aj tu sa nájdu odvážlivci, ktorým to nedá. Z chodieb na štyroch poschodiach nakúkajú do ateliérov a firiem.

Pýtam sa Caroliny aj Joãa, ako vnímajú, že zo štvrte, kde sa najmä pracuje, sa stala turistická atrakcia. „Spočiatku to tu bolo celé orientované najmä na firmy. Spoločnosti predávali služby a produkty najmä iným spoločnostiam. Teraz vidíme, že lokalita sa otvorila svetu. Mnohé kancelárie a štúdia sa transformovali na obchody,“ no súčasne dodáva, že vzťah miestnych firiem k turistom do veľkej miery závisí od „vzdialenosti“ kancelárií od ulice. „Nám to až tak neprekáža, lebo my sme až na druhom poschodí.“

Carolina pracuje v LX Factory iba krátko. Keď jej spomínam turistov, mierne ironicky sa na mňa zahľadí, je mi jasné, že napriek diktafónu v ruke, som pre ňu jeden z nich. „LX začalo ako taký ‚out-of-box‘ koncept, z ktorého sa postupne stala turistická destinácia v rámci mesta. Dnes je tu pomer ľudí, ktorí tu pracujú a tých, čo sa sem prišli za nejakými službami tak 30 ku 70,“ vypočítava. „No nie je to niečo otravné, ak si odmyslím vplyv na ceny v prevádzkach v okolí. Skrátka, jedlo, káva, drinky alebo knihy v miestnom kníhkupectve sú drahšie, no napríklad ceny za miesto v našom co-workingu sú nižšie, než v porovnateľných priestoroch v okolí. Je to podľa mňa win-win situácia. Človek je tu blízko k centru, je veľa spôsobov, ako sa sem dostať verejnou dopravou. Prostredie má výnimočnú atmosféru a ponúka možnosti, ako tráviť čas pred prácou aj po nej. S ohľadom na to všetko je to tu v podstate stále lacné.“

Život „dolu na ulici“

Po rozhovore s Karolínou sa ocitám späť na ulici. Chodím z obchodu do obchodu a nakupujem darčeky – ako správny turista. Unavený končím v kaviarni, ktorá je súčasťou miestneho kníhkupectva a galérie Ler Devagar – keď človek zadá názov LX Factory do vyhľadávača, stopercentne narazí na fotky práve z tohto miesta.

Od podlahy až po strop sa cez štyri poschodia ťahajú police kníh. Na horných dvoch podlažiach sa uprostred radov kníh rozprestiera malá ríša divov – repasované mašinky, gramofóny, hodiny, motorčeky a veľa ďalších vecí, ktorých názov a pôvodný účel sa ťažko háda. Miestny „vynálezca“ Pietro Proserpio ich použil na výrobu malých mechanických výjavov. Každý exponát rozpráva iný príbeh – je tu časostroj (ktorý sa zapína obyčajným fúknutím), Don Quijote na koni v boji s veterným mlynom, minisvet Strýka Držgroša.

Zháňam niekoho, s kým sa o tomto mieste môžem porozprávať, čašníčka mi na účtenke necháva e-mail na majiteľov. Od návštevy kníhkupectva som poslal tri. Nikto na ne nikdy neodpísal. Majiteľom obchodu, kde je papier a kniha všetkým, to asi ani je prečo vyčítať.

Z LX Factory odchádzam neskoro večer. Na prvý pohľad to vyzerá, že ulice stíchli ale to len do momentu, keď človek prejde okolo prvých dverí do miestneho podniku. Zvnútra sa ozýva spev a hudba. Kreatívna štvrť sa mení z galérie na malý koncertný festival.